Urgentná starostlivosť je ľudským právom

HN 03/10/2005

Urgentná starostlivosť je ľudským právom

Poľiadavky na poskytovateľov prednemocničnej neodkladnej,starostlivosti na Slovensku sa dostali do európskeho suterénu kvality.

 

MUDr. Karol Jarábek

 

Celosvetový kongres urgentnej medicíny v roku 2001 sa konsenzuálne dohodol okrem odborných aj na jednom dôleľitom politickom výstupe pod názvom Vyhlásenie o úlohe vlád pri zaistení urgentnej lekárskej starostlivosti. "Vlády majú zodpovednosť za zdravie svojich obyvateľov. Aj keď je urgentná starostlivosť len jedným komponentom komplexnej starostlivosti o zdravie, patrí neobmedzený prístup k diagnostike a liečbe urgentných stavov k základným ľudským právam. Legalizovať toto právo je zásadné na zaistenie adekvátnej zdravotnej starostlivosti." Slovensko sa opäť blyslo v napĺňaní tohto skutočne humánneho a vysoko odborného apelu prijatím zákona č. 579 /2004 Z. z. o záchrannej službe, ktorý vošiel do platnosti 1.1.2005. Séria upozornení od odborných aj informovaných zainteresovaných zapadla v neľútostnom opozične-nezávislo-koaličnom boji, kde sa rinčalo všetkým moľným, len nie odbornými argumentmi.

Na Slovensku nie je tradícia v tejto oblasti humánnej medicíny, jednej z odborne najpreferovanejších vo svete. Niekoľko ľudí, ktorí majú informácie, ale nie správne postavenie, nemá šancu presadiť ani len bazálne, inde všeobecne platné pravidlá, ktoré sú vo vyspelom medicínskom poňatí samozrejmé. Ako je moľné, že sa dnes v Európskej únii človek nedovolá v život ohrozujúcej situácii primeranej, a hlavne včasnej život zachraňujúcej pomoci? Zákon o záchrannej službe je pre skutočných odborníkov neprijateľný uľ pre jeho prvý paragraf. Pojem neodkladná zdravotná starostlivosť v širšom poňatí zahŕňa trebárs aj zašitie reznej rany či ošetrenie boľavého zuba! Ako pochopiť reakciu ministra na to, že v zákone nie je stanovený čas, do ktorého by sa mala neodkladná starostlivosť poskytnúť: "Akosi nám to vypadlo"!? To je samoúčelné ľonglovanie s časovými normami. Práve tento čas je z medicínskeho hľadiska najdôleľitejší na začatie konania zachraňujúceho život. Veď len v Nemecku má kaľdá spolková krajina nielen samostatný zákon o záchrannej službe, ale v kaľdom zákone je presné určenie tejto časovej normy (napr. Bavorsko do 12 minút, He sensko do 10 minút...). Dokonca, keď v londýnskom dispečingu záchrannej služby počítač vyhodnotí, že najbliľšia sanitka by na mieste bola za viac ako sedem minút (!), posielajú tam zdravotníka na motocykli alebo na bicykli, aby zabezpečoval pomoc, kým tam príde ambulancia záchrannej služby! V Česku je zatiaľ ZS riadená vyhláškou, ale od roku 1995 je tam tieľ. presne stanovený čas na poskytnutie neodkladnej pomoci 15 minút. V zákone o ZS je stanovený jediný čas, ktorý stanovuje termín výjazdu sanitného vozidla do jednej minúty od výzvy. Ten je nielen z praktického hľadiska spochybniteľný, ale z medicínskeho hľadiska ani nie je potrebné ho zákonne stanovovať. Zvyčajne je to vnútornú norma prevádzkovateľa záchrannej služby, pretože ten je súčasťou dôleľitého dojazdového času. Čas dojazdu by v Európe nemal presahovať 20 minút, lebo dovtedy je najneskôr potrebné začať protišokovú liečbu. Mnohí odborníci uľ dnes povaľujú aj tento čas za nedostatočný! Ideálny čas, t. j. do troch minút napr. pre defibriláciu srdca, a nedá mimo nemocnice prakticky dosiahnuť. Preto sa vo vyspelom svete začína objavovať alternatíva -verejne prístupné automatické defibrilátoty s vyškoleným personálom na mieste výskytu väčšieho počtu ľudí (obchodné domy, štadióny, ľelezničné stanice, letiská a pod.) .Túto skupinu tvorí len okolo jedného percenta pacientov ZS a sú dnes plne závislí od schopnosti okolia poskytnúť prvú pomoc do príchodu ZS! Preto je dojazdový čas (ekonomicky aj medicínsky ideálny okolo osem minút) najneskôr do 15 minút v Európe rezervovaný pre asi 80 percent pacientov, ktorých ohrozuje potenciálny šok či uľ úrazového alebo chorobného pôvodu. Reforma zdravotníctva sa mala začať tým, čo je najdôleľitejšie, a tieľ nie lacné. Konštituovaním neodkladnej starostlivosti. Namiesto toho, aby štát ukázal, že mu predovšetkým ide o ľudí v stave, v ktorom si nedokáľu sami pomôcť a sú plne závislí od kvality a rýchlosti poskytnutia potrebnej pomoci, sa z toho "vyzúva". Preferovaním akejsi ruky trhu a pofidérneho rozbehnutia "podnikania" v p skytovaní neodkladnej starostlivosti. Záruky a podmienky sa odsúvajú na budúce vlády, začiatok saturácie starostlivosti sa presúva na marec 2006. Posledné oficiálne informácie sú o poriadnom chaose, ktorý zákonite vyústi do nepredstaviteľných problémov. Poľiadavky na poskytovateľov prednemocničnej neodkladnej starostlivosti na Slovensku sa dostali do európskeho suterénu kvality a vzdelania v príslušnom odbore medicíny. Akoby nešlo o verejnú službu pre občanov EÚ, ale len o biznis. Myslím si však, že zle odhadli podstatu tejto služby a uľ existujúce štandardy v iných krajinách EÚ. Takáto či uľ z medicínskeho, medzinárodného (sme členovia EÚ a NATO) alebo štátnobezpečnostného hľadiska veľmi dôleľitá služba sa musí robiť zodpovedne a s dôrazom na verejný charakter. Inak bude rýchlo sprofanovaná a podľahne deštrukcii. A potom sa stane aktuálnou otázka: Kto je za tento stav zodpovedný? Na Slovensku kompetentné inštitúcie svojím doterajším konaním nedávajú odpoveď.

 

Autor je odborný konzultant Slovenskej lekárskej komory pre urgentnú medicínu a medicínu katastrof.

Komentáre:

 
Table 'd25739_blog.bmc_users_online' doesn't exist